Rozhodne ide o jedno z najočakávanejších hudobných diel v ostatnej dobe - minimálne pre tých, ktorí si nemyslia, že metal je zdochlina a obdivujú a vyhľadávajú jeho moderné formy. Lídri newmetalového pnutia nahrávali svoju novinku po prvýkrát v nezmenenej, dlhodobo stabilnej a najmä veľmi kvalitnej zostave. Aký teda je štvrtý radový počin z dielne KILLSWITCH ENGAGE? Názory naň rozhodne nie sú a ani nebudú jednoznačné. Pravda je, ako vždy, niekde uprostred. V žiadnom prípade nesklamali (na to sú až príliš veľkí machri), no pocit ohúrenia a absolútneho zaľúbenia (ako v prípade dvoch predchádzajúcich dosiek) jednoducho nenastal.

Mládencom sa po obrovskom úspechu hitovej nahrávky "The End Of Heartache" núkali v podstate dve cesty. Buď sa vydať po červenom koberci s konfetami prostredníctvom ešte priamočiarejšej, ľúbivejšej a mäkkšej hudobnej náplne, alebo naopak po kľukatých, zablatených poľných cestách komplikovanosti, tvrdosti, nejednoznačnosti (progresivity?), ktorá iba málokedy končí pri vile s bazénom pod nápisom Hollywood črtajúcim sa na horizonte (TOOL ako výnimka potvrdzujúca pravidlo potvrdia). Ani jedna z volieb nemusela teoreticky znamenať prehru, no KILLSWITCH ENGAGE si nevybrali ani jednu z týchto možností. Zostali stáť na polceste, čo je v konečnom dôsledku tak trochu škoda.

Ani sa nečudujem pánom z Roadrunner Records a ich prvotnej reakcii po odovzdaní materiálu "As Daylight Dies", ktorá sa niesla v duchu "je to fajn, chlapci naši zlatí, ale skúste ešte nahrať nejaký singel do rádií". Adam Dutkiewicz a jeho kohorta pritom neprinášajú vyslovene nechytľavé piesne. Problém je však v ich preprodukovanosti a neúdernosti, chýba ten správny, zdravý ťah na bránku, tak dobre známy a úspešný z predchádzajúcich dvoch albumov. "As Daylight Dies" jednoducho nemá ten hitový potenciál, ktorým očarili "Alive Or Just Breathing" a "The End Of Heartache". V žiadnom prípade však nejde o zlú dosku - drvivej väčšine konkurencie sú KILLSWITCH ENGAGE stále na míle vzdialení, stále sú špičkou vo svojom fachu, svojou predchádzajúcou tvorbou však posadili pomyselnú latku, ktorú najnovším snažením (síce decentne, ale predsa) podliezajú.

Chlapi si toho proste zobrali na svoje plecia priveľa. Zložiť všetok materiál a následne ho ešte aj produkovať a mixovať je síce chvályhodné, ale v tomto prípade padla kosa na kameň. Muzikanti niekedy potrebujú čerstvé nápady a nezávislý pohľad "zvonka". Práve jeho absencia sa na "As Daylight Dies" podpísala pod horšie aranžmány a rovnako tak slabší zvuk. Kvalitný producent bude pri najbližšom nahrávaní nevyhnutnosťou. Z nápadov týchto géniov súčasného metalu sa totiž dá určite vytĺcť viac než to, čo môžeme počúvať na "As Daylight Dies".

Aby som to celé ukončil aspoň trochu optimisticky a pozitívne - ešte stále mi táto kapela dokáže navodiť príjemné zimomriavky. Skladby ako "Break The Silence" (nádherný refrén za účasti výborných melodických vokálov Howarda a Adama!), "Desperate Times", "Daylight Dies", "The Arms Of Sorrow", "This Is Absolution", alebo aj prvý singel "My Curse" majú svoje nesporné kvality. V každom prípade však dúfam, že ten ďalší album bude lepší. "The End Of Heartache", veľká kniha new metalu, potrebuje dôstojného nástupcu.